Akce
Malajsie - endurance 2008
Organizátor: Yayasan Diraja Sultan Mizan - Royal Foundation
Dátum : 6. - 9.11.2008
Názov pretekov : FEI World Endurance Championship, Terengganu 2008 Malaysia, pod patronátom HM Tuanku Mizan Zainal Abidin - králľ Malajzie
MS v Malajzii boli čímsi viac ako len medzinárodnou športovou udalosťou najvyššej
úrovne - boli prezentáciou malajskej národnej hrdosti, pohostinnosti a skutočnej
túžby, aby sa každý jeden účastník cítil vítaný a aby mal pocit, že je oňho dobre
postarané. Môžu to potvrdiť aj obaja slovenskí reprezentanti - Feras Boulbol a
Katarína Šafranová
MS V MALAJZII OČAMI SLOVENSKÉHO REPREZENTANTA FERASA BOULBOLA
"Good luck, good luck!", priali všetci všetkým.
15, 14, 13,.... "Ešte vydrž Medina" 9, 8, 7 - adrenalín v krvi koní i jazdcov na
180%, 3, 2, 1 "BUM" - to manželka sultána Mizana "Nur Zahirah" poslala na trať
najlepších vytrvalcov sveta, aby čo najrýchlejšie zdolali 160 km trať cez horúcu a
vlhkú džungľu, aby v úplnej tme prešli skrz nočnú tropickú búrku valiacu z neba tony
vody sprevádzanú ohlušujúcim hromobitím, aby napokon tí najlepší za horúceho rána
dosiahli cieľ. To všetko sa malo iba stať.
Krátko pred štartom mi blyslo hlavou, čo všetko ma to stálo. Mňa, moju rodinu,
všetkých členov klubu, mnohých sponzorov (oficiálnych i neoficiálnych). Cesta
od Aachenu, kde sme sa viac - menej rozhodli postaviť riadny tím, po Malajziu
bola ťažká a dlhá. Ono pripraviť tri kone, absolvovať ťažké kvalifikačné
preteky (spolu 6x 160 km + prípravné preteky) to nie je len tak. Ani FEI nám to
nijako neuľahčila, keď oznámila kvalifikačné podmienky až rok pred MS.
Nakoniec, 4 mesiace pred štartom sme boli "pripravení", stalo sa však niečo
hrozné.
Náš najlepší žrebec uhynul na následky nešťastného pošmyknutia vo výbehu. V tej dobe
som bol na vážkach či vôbec štartovať. Ale moja sestra ma povzbudila, veď ešte stále
máme šancu ako tím. Počítal som aj s kvalifikovanou Silviou Potočnou, ktorá sa
nakoniec rozhodla neštartovať. Zostali sme teda dvaja - ja s Medinou a Katarína
Šafranová s Nazirou.
Teraz späť na trať. Po štarte zavládol chaos, nakoniec ako na každých veľkých
pretekoch. Pretekári cválali vpred akoby to bol pretek na 1600 metrov. My sme
sa snažili držať sa v strede štartového poľa. Šlo to ťažko. Množstvo
cválajúcich koní pred nami povzbudzovalo naše kobylky k väčšej rýchlosti, keď
tu zrazu sa popri nás prehnal tryskujúci kôň bez jazdca, o chvíľu druhý, potom
tretí. Až na šiestom kilometri sa pole koní roztiahlo natoľko, že sa naše kone
začali ukľudňovať. Tu som spozoroval u Mediny, že niečo nie je v poriadku. Hneď
sme prešli do kroku. Medina kráčala akosi čudne, tvrdo. Medzičasom precválalo
okolo nás pár koní, medzi nimi aj elegantné nemecké družstvo. Chvíľu som bežal
popri Medine, veľká horúčava a vlhko jej sťažovali vydýchať sa. Štart bol ozaj
náročný. Vedel som, že prvé kolo bude najťažšie. Kto zvládne prvé kolo, rozloží
si správne sily, bude ráno v cieli. Teraz to bolo pre mňa hrozne ťažké. Vedel
som, že Medine niečo je. Musel som spomaliť a snažiť sa aby sa metabolizmus,
ktorý bol narušený štartovou nervozitou, dostal do normálu. Striedavo som
zosadal a uľahčoval Medine jej najťažšie kilometre. V jednom momente som chcel
súťaž vzdať, ale premohla ma nesmierna túžba doviesť Medinu do cieľa.
Mimochodom Nazira bola úplne OK. Kľudne klusala a čakala na Medinu. A tak sme
sa za šera dostali do cieľa prvého kola. Rýchlo sme začali chladiť kone. Nazira
bola zakrátko pripravená, len Medinine srdce stále bojovalo so skrytým
vnútorným problémom. Keď tepomer ukázal hodnotu 64, rozhodol som sa risknúť to.
Nazira prešla bez problémov, lenže Medine nameral veterinár 72 tepov a poslal
nás na "RECHECK". Ďalších šesť dlhých minút chladenia, masírovania a vodenia.
Nakoniec sa už inak nedalo, lebo hrozilo, že klesneme pod minimálnu rýchlosť.
Na druhý pokus 60 tepov a aj ostatné parametre OK. Vydýchol som si, avšak
najhoršie bolo keď sa potom vymočila, moč pripomínal čierne pivo.
Nastala otázka či vôbec pokračovať. Naša tímová veterinárka Marta Kolárová bola
zásadne proti, vedúci ekipy Harald Grinschgl tiež neodporúčal pokračovať, no
konečné rozhodnutie ostalo na mne. Hovorím, uvidíme. Medine nebolo síce
najlepšie, ale pila, mala chuť žrať, tep sa jej držal v primeraných medziach, a
tak som sa rozhodol pokračovať.
Vinou softvéru, ktorý "nezaznamenal" moje šesť minútové meškanie vo veterine
sme štartovali s Nazirou spolu do druhého kola. V druhom kole som stále tŕpol,
ako si Medina poradí s príznakmi myopatie, ktoré sa začali prejavovať v
štartovnom ošiali. Niekde na pätnástom kilometri druhého kola sa spustila
strašná tropická búrka. O pár minút sa Terengganu International Endurance Park
zmenilo na jedno veľké jazero z ktorého vykúkali len padoky. Blesk zasiahol
miesto blízko televízneho stanovišťa a kameramana aj s asistentom museli
previesť do nemocnice.
Ani kone to nemali ľahké. Baumanov Magnum dostal taký šok, že nik z veterinárov
nevedel presne povedať čo sa mu vlastne stalo, isté je, že jeho metabolizmus bol
taký rozhodený, že najbližšie dva dni strávil na klinike.
Druhá veterina prebiehala obdobne, Nazira ukľudnená takmer okamžite, Medina nie
a nie. Po piatich minútach sme Naziru poslali k veterinárom. Medine to trvalo
ďalších 5 minút. Medina napokon prešla s poznámkou "choďte tak ako doteraz", a
tak som vyštartoval do tretieho 30 km kola sám, len so svojimi myšlienkami a
starosťami o svoju kobylu. Opäť ma prepadla myšlienka pretek vzdať. Každý
kilometer som skúmal Medinine svaly, dych, tep. Ona neprotestovala, mlčky
postupne zdolávala jeden kilometer za druhým.
Moje myšlienky prerušovali len veľmi cudzokrajné zvuky ozývajúce sa z pralesa a
nebol to len hmyz, ale zjavne aj väčšie, neznáme zviera. FUJ! Bol som rád keď
sa v diaľke začali objavovať svetlá. To sme už boli blízko. Medinu to začalo
ťahať "domov", už nechcela oddychovať každý kilometer - dobré znamenie.
Tretia veterina prebehla "normálne", hoci nás veterinár nechal preklusať 2x.
Cez prestávku Medina dostala tie najlepšie elektrolyty a aj veľmi účinný
doplnok výživy NEUTRACID T.R.M, ktorý bol schopný neutralizovať nahromadenú
kyselinu mliečnu.
Desať minút pred štartom Naziry som s ňou absolvoval "RECHECK". Nazira bola
úplne OK. 46 tepov nasvedčovalo, že mohla ísť aj rýchlejšie než naplánovaných
13 km/h. Mala však ťažkú sezónu. 3x 160 km v kvalifikácii a teraz štvrtá.
Zostali sme u Naziry pri 13-tke.
Štvrté, opäť nočné kolo bolo pre nás o niečo ľahšie, teplota klesala na 250C,
vlhkosť po daždi 88%. Medina bola na tom už oveľa lepšie, no aj tak som sa
rozhodol prejsť ho minimálnou rýchlosťou, pre istotu. Toto kolo sa mi jazdilo
celkom "ľahko", 56 tepov a 6 minút ukľudňovania to jasne dokazovalo. V
prestávke sme všetci robili čo sa dalo, aby Medina nestuhla, Nazira bola
spokojná.
Na piate kolo som sa tešil, bolo kratšie, iba 20 km. Viedlo zaujímavým terénom
cez miestny kameňolom, cez palmový háj. Celé kolo viedlo po tvrdšom povrchu,
ktorý bol pre nás lepší než rozbahnené úseky 1. - 4. kola. Na úsvite sme sa
dostali do cieľa. Veterinár z Južnej Afriky potvrdil zlepšujúci sa stav Mediny a
ja som si bol istý, že tento pretek zvládneme.
Najrýchlejšie sme absolvovali posledné siedme kolo, aj keď v tropickej horúčave
a bez CREW POINTU (v posledných dvoch kolách neboli žiadne, v ostatných len po
jednom). Kobyla šľapala akoby tušila, že pobeží do cieľa posledný krát. Cestou
sme predbehli štyroch jazdcov a ešte sme mali precválať posledný kilometer. V
posledných metroch sa ma zmocnil úžasný pocit, pocit radosti. Oči plné sĺz a
úsmev na perách, darmo sa človek snaží potlačiť to v sebe, tak som tomu nechal
voľný priebeh. Aj kvôli takým chvíľam sa oplatí tomuto náročnému šprotu venovať.
Vo veterine sa Medina tvárila akoby prebehla len tých posledných 15 km, bola
strašne hladná, zožrala by aj klince. Vlastne obidve boli úplne v pohode.
Záverom chcem poďakovať všetkým členom výpravy, Ing. Haraldovi Grinschglovi,
ktorého skúsenosti a znalosti zo "zákulisia" endurance nám pomohli dostať naše
kone do cieľa, môjmu otcovi za to, že vo chvíľach nerozhodnosti mi dodal silu a
presvedčil ma, že Medina to vydrží, veď on najlepšie vie čo dokážu púštne
arabské kone. Kataríne Šafránovej, že viedla Naziru na trati disciplinovane a
nedala sa strhnúť pretekovým ošiaľom a pomáhala mi v dlhodobom tréningu. Mojej
sestre, že aj po smrti jej koňa zostala aktívna v prípravách, MVDr. Marte
Kolárovej, že sa starala o zdravie koní nielen počas preteku, Mirovi Pisárovi a
jeho priateľke Lucii Seneciovej za perfektne zvládnutý servis, aj keď museli
jazdiť po ľavej strane, ďalej môjmu bratovi Nasirovi za zaopatrenie zvyšku
stáda u nás doma. Ďalej p. Ivanovi Slovákovi za sprostredkovanie veľmi dobrých
kŕmnych doplnkov a elektrolytov T.R.M. Ďakujem plastovým podkovám Easywalker®,
bez ktorých by to bolo oveľa ťažšie a mnohým iným ľuďom na ktorých, nech mi to
odpustia, si teraz neviem spomenúť.
Všetkým jazdcom, najmä vytrvalcom, odkazujem, že sa naozaj oplatí s koňmi žiť.
Vaše kone Vám to stonásobne vrátia a verte mi, viem o čom hovorím!
Feras Boulbol
